Príbehy so značkou MORA

Tento príbeh sa stal v časoch socializmu a hlavnú úlohu v ňom zohrávala moja sestra s jej spolužiačkou. Mali asi tak 13 rokov… .Ja a moje sestry sme ryšavky a to bolo v tých časoch dosť neobvyklé. Preto sa decká vypytovali, prečo máme také vlasy. A sestra si vymyslela príbeh, že naši predkovia pochádzajú z Írska a máme príbuzných aj v Amerike. Spolužiaci tomu uverili a tak sa vypytovali, či aj príbuzní posielajú nejaké balíky. "No jasné, viete, aké dobré sladkosti nám posielajú, také ste v živote nejedli!" "Aké sladkosti, čo za sladkosti, ako sa to volá?" "Giko...", vytresla sestra. A od toho dňa nemala pokoja, chalani z triedy stále otravovali, že keď dostane ďalší balík, nech im to Giko nadelí. Keď už jej s tým pílili uši deň čo deň, nevedela ako sa má z toho vykrútiť. A tak sa dohodla so spolužiačkou, že upečú nejaké keksíky a donesú spolužiakom. Keď bola spolužiačka sama doma, pustili sa do pečenia. Samozrejme piecť nevedeli, tak to podľa toho aj vyzeralo. Najskôr vymiešavali prísady podľa nejakého receptu. No potom bolo nejako moc veselo, a tak sa rozšupli. Zakaždým keď niečo prisypali, zahlásili podľa jednej známej rozprávky: "Přiměřeně..." Nasypali tam všeličo, najmä poriadne veľa korenia, nech je z toho riadna "gebuzina". Zapli sporák MORA – áno, presne ten slávny sporák, aký vtedy mali v každej domácnosti – a dali keksíky piecť. Riadne to čmudilo a smrdelo, lebo im to dosť priháralo. Keď sa náhle vrátil spolužiačkin brat, hneď od dverí krútil nosom: "Fúj, čo to tu tak páchne!" Baby doniesli keksíky do školy v krabičke s názvom GIKO, ktorú som im vyrobila ja. Chlapcom sa keksíky nepozdávali – že by toto mala byť tá fajnotka? Nechceli ich jesť. Všetci boli v jednom hlúčiku a prekrikovali sa, že kto to vyskúša. Vtom prišla učiteľka a zaujímala sa, čo sa deje, prečo je tam toľko kriku a smiechu. Chalani jej porozprávali príbeh o tom, ako sa k nim dostala pochúťka až z ďalekej Ameriky. A učiteľka na to: "Tak keď ste to chceli, tak to aj zjedzte! Šup šup!" Chalani sa neochotne pustili do keksíkov, ale začali ich vypľúvať, že to štípe a je to zlé, učiteľka im však kázala zjesť to do poslednej omrvinky. Dodnes som presvedčená, že si domyslela, ako sa veci majú, ale nechcela pokaziť zábavu, lebo tiež bola veľká šibalka.

Tak to si pamätám presne. Mala som vtedy asi šesť alebo sedem rokov, bola som u babičky a dedka na prázdninách a chcela som babičke pomáhať s pečením. Babička mi dala ručný mixér MORA s tým, že mám vyšľahať krém. Ona že zatiaľ zájde priložiť a hneď sa vráti. Držala som mixér prvýkrát, mamičke som nikdy ako mladšia z dvoch dievčat nepomáhala. Zapla som ho na tú najvyššiu rýchlosť a krém bol všade. Na mojej tvári, bielom tričku s jahodou, na linke, sporáku, na stene aj na zemi. V tej chvíli som spanikárila, nevedela som zrazu, ako to vypnúť, a len som ho držala vo vzduchu ako obarená. Keď prišla babička, so smiechom ho vypla a ochutnala prstom krém z mojej tváre. Opýtala sa, čo som vyvádzala, a mne nenapadlo nič iné, než: „Normálne som ho tak dala a tak zapla, pozri!“ Ešte dlhé roky, a aj v dospelosti, mi to babička pripomínala. 

Môj príbeh, bohužiaľ, nevonia po mäsku ani po koláčoch. Odohral sa v sedemdesiatych rokoch. Na dovolenke v Písku mi rodičia kúpili krásne zelenkavé nohavice. Nemohla som sa dočkať, až nimi prvý deň školy oslním spolužiačky. Bohužiaľ, toho dňa lialo ako z krhly a mama dala jasný zákaz: do dažďa nie. Lenže kto by to vydržal? Úspech som mala veľký, ale nohavice pofŕkané bahnom až ku kolenám. Skúšala som vyprať nohavice, ale nohavice nasávali vodu ako mach. Čo s tým? Napadol mi spásonosný nápad – zapla som rúru sporáka MORA, na mriežku dala mokré nohavice a zvyšok nechala visieť von z rúry. Veľmi som si oddýchla, ale len dovtedy, keď som zacítila ohník! Z rúry som už stačila vybrať len šortky s ohorenými nohavicami. :-( Bežala som s nimi pred dom a hodila ich do suchého záchodu, ktorý tam stál pre robotníkov zo stavby. Pred rodičmi som robila, že sa nohavice stratili, a pravdu som priznala až po mnohých rokoch. :-)

Môj spotrebič MORA si iste vypočul ten najkrajší príbeh vo vani, kde som prvýkrát nádherne relaxovala, keď sme si kúpili ohrievač MORA na 80 litrov. Nikdy nezabudnem na tú hebkosť penového teplého kúpeľa, keď som si dopúšťala horúcu vodu tak dlho, až sa nikomu nezvýšila. Dostala som za to síce vynadané, ale ten skvelý kúpeľ si pamätám dodnes – zakaždým, keď sa ponáram do voňavého, napeneného kúpeľa, tak sa cítim byť tým mladým dievčaťom plným plánov. Dovnútra síce vojdem ako babička a tiež ako babička vyleziem, ale v kúpeli zavriem oči a omladnem najmenej o tridsať rokov, a to je jednoducho nádherné. Ten príbeh je krátky – stačí naň jedno slovo „... ááach“.

Keď sme mali ešte malé deti, milovali kura na všetky spôsoby, ale najradšej pečené s kôrkou. Tak som robila v nedeľu kura. Už bolo pekne ružové, tak som ho ešte poriadne preliala, nechala dopiecť a manžel volal deti k stolu.  Naložil na taniere zemiakovú kašu a ja som išla vybrať kura z rúry.  Rúra ale naraz nešla otvoriť, pretože sa zasekli dvierka. Decká začali plakať, manžel kričať a ja som nevedela, čo robiť. Manžel hovorí deťom - sadnite si pred rúru, jedzte kašu a pozerajte sa na tie kuriatka. Chvíľku sme ich tak nechali, ale potom manžel musel dvierka vypáčiť, aby sme sa konečne najedli. Aj keď naše deti už majú svoje deti, stále na to spomínajú, keď sa všetci zídeme a každému tvrdia, že sme im nechceli dať najesť. Tak sa vždy poriadne nasmejeme. To bol náš najhorší a najveselší zážitok s MOROU.

Mám taký menší úsmevný príbeh priamo s plynovou varnou doskou MORA. V 90. rokoch šli do módy fritézy. Všetci sme sa tešili na extra mastné, ale hlavne domáce hranolčeky. Mamička s veľkým elánom nový fritézu priviezla, naliala do nej asi tonu oleja, postavila ju na sporák a pri čakaní, kým sa rozohreje olej, šla pozbierať bielizeň. Ja som ležala pri televízore a dívala sa (určite) na Beverly Hills. Zrazu som zacítila zápach páleného plastu. Zavolala som na mamičku a bežali sme do kuchyne. Na sporáku sa fritéza doslova roztekala. Mamička totiž omylom nezapla fritézu, ale horák, na ktorý ju postavila. Takže bolo po fritéze a takmer aj po sporáku. Že to bola značka MORA, viem preto, že sme zo sporáka potom na striedačku strhávali roztečenú farbu a plast, ktorý stiekol cez logo a natiekol medzi čierno-strieborné gombíky.

Značka Mora je značkou, ktorá ma sprevádza už od samotného detstva. Pamätám si, ako k nám doviezli nový sporák, pretože starý sa pokazil a ja som sa veľmi tešila, ako na ňom bude maminka variť a piecť svoje dobrôtky od výmyslu sveta. Očká mi žiarili šťastím, pretože som sa vždy na jej dobroty veľmi tešila. Boli pohladením nielen pre bruško, ale aj pre oči. Ako čas bežal, pomaly som vyrástla aj ja a teraz pripravujem aj ja rôzne dobroty od výmyslu sveta presne na tom istom sporáku ako mamka. Dostáva sa mu dokonalej starostlivosti od jej vďačných gazdiniek a preto vyzerá stále ako nový. Keď sa raz odsťahujem, kúpim si taktiež sporák značky Mora, pretože viem, že bude to najkvalitnejšie, čo si môžem dopriať. A bude to už čoskoro. :)

Málokto z mojich rovesníkov je taký blázon do varenia a hlavne pečenia, ako ja. K úspešnému ukončeniu technickej univerzity v odbore strojárstvo som si zaželala dosť netradičný dar. Namiesto drahej zbytočnej elektroniky, šperkov som si zaželala sporák keďže nastal najvyšší čas po vysokej osamostatniť sa. Odvtedy na ňom varím s úsmevom a radosťou samé chutné pokrmy.

Ked som bola malé dievčatko,  pamätám si, ako mamina raz večer dala variť guláš na sporáku MORA a išla si ľahnúť  do obývačky, aby si pozrela niečo v televízii. Medzitým sme všetci išli spať. Zistila, že dávajú zaujímavý film, a tak ostala v obývačke a raz za čas chodila guláš pozerať, či je všetko v pohodke. Film pomaly končil a hovorila si, že keď skončí, už guláš vypne a pôjde spať…  Nakoniec sa ale stal opak toho, čo plánovala. Mamina zaspala pri televízore a zobudila sa až v noci, keď už v televízii dávali monoskop a nič nevysielali. Pozrela na hodiny a zistila, že je 2.30 v noci. Vstala a cítila nejakú zvláštnu vôňu z kuchyne a v tom si uvedomila, že nevypla guláš. Prišla do kuchyne a tam spúšť. Guláš bol po celej stene, mäso na strope a celá kuchyňa zafŕkaná od guláša. Chúďatko, musela to v noci upratať a viem, že na ďalší deň sme museli maľovať kuchyňu, lebo všetky steny mali fľaky. Bola ale rada, že sa nestalo nič horšie.

Pred 18 rokmi sme si zariaďovali dom, ktorý sme postavili. Ja som niekde v katalógoch objavila varnú dosku, ktorá mala 3 horáky na plyn a jeden na elektrinu a zaumienila som si, že takúto musím mať. Veď čo ak nepôjde plyn, aj ten jeden horák pomôže. Na Slovensku som ju nikde nenašla, ale kúsok od hraníc v Uherskom Brode ju mali. Tak sme sa pre ňu vybrali tam a ja som bola celá natešená. Túto varnú dosku mám do dnešného dňa, ale ten elektrický horák som za celých 18 rokov nepoužila ani raz.

Môj príbeh so značkou Mora sa začal vtedy, keď sme sa nasťahovali do nového domu. Veľmi som chcela mať v kuchyni vstavané spotrebiče, manžel chcel obyčajný samostojaci sporák. Ja som však tvrdohlavo stala na svojom. Tak sme sa jedného dňa vybrali do predajne, kúpili varnú dosku aj rúru, samozrejme vstavané a značku Mora, pretože sme s ňou mali už dlhé roky dobré skúsenosti. Manžel mi to hneď išiel namontovať. Strašne som sa tešila, že už večer budem variť. Napojil plynovú bombu, ktorá bola pod kuchyňou dole v garáži, a zakričal: “Vyskúšaj zapnúť.” Otočila som kolieskom, iskry išli, plyn nie a zrazu plamene šľahali až k digestoru. Okamžite som otočila gombíkom a vrieskala. Celá nová pracovná doska okolo varnej dosky bola obhorená. Museli sme kúpiť novú a manžel na druhý pokus namontoval všetko správne. Už je tomu 11 rokov, ale obidva spotrebiče fungujú ako nové a som veľmi rada, že ich mám.

Plynový sporák mora sme mali doma snáď od nepamäti... Pred 10 rokmi po dlhých 10 rokoch vzťahu ma môj manžel - vtedy dlhoročný priateľ požiadal z ničoho nič pri zohrievaní večere práve na tomto sporáku o ruku... bolo to takto ja rozvedená z malými deťmi som už svadbu nechcela ani za nič a tak sme spolu z mužom šťastne žili bez papiera , keďže on ženatý nebol nikdy a môj najmladší syn vtedy prváčik moc túžil aby mal ockove priezvisko. Zrazu vraví ocino a kedy si maminu vezmeš za ženu, nech už mám tvoje priezvisko a muž na to sa otočil od hrnca. Došla som z práce premrznutá ,mokrá.... z lyžicou v ruke miesto kvetov ma požiadal o ruku... a malý zakričal áno.... a tak som rezignovala kývla hlavou áno... muž dozohrieval večeru a začali sa plány na svadbu... v auguste budeme maž 10 výročie svadby synovia sú už dospelý a naša láska je rovnako horúca ako to zohriate jedlo vtedy.

Je to príbeh ako každý iný. Pre väčšinu ľudí sa môže zdať ako niečo bežné, ale pre mňa má omnoho väčší význam. Tiež poznáte tie dni, keď viete, že ste skrátka vstali zlou nohou? Začalo sa to v kuchyni, keď som si ráno na raňajky robila kokteil tyčovým mixérom MORA. Samozrejme, som sa celá poliala – vystreklo to na mňa a ja som sa musela prezliecť. V práci som narazila do sklenených dverí a pokračovalo to ďalej. No, pripadala som si ako v béčkovej komédii. Tak som večer prišla domov úplne unavená a už som na nič nemala za živý svet náladu. Ale priateľ trval na svojom – že aj tak príde a niečo mi uvarí. Prišiel, bol veľmi milý a snažil sa mi zlepšiť náladu po celom tom dni. Nech si vraj sadnem, že mi urobí večeru. Chcela som mu pomôcť, tak som šla za ním, a ako dôjdem k sporáku, vyprskne na mňa olej a trochu ma obarí. To ma už dožralo, a tak som vyhlásila, že sa na to vykašlem a pôjdem spať. Priateľ, keď ma videl, tak mi povedal, že pre mňa má prekvapenie, že mi to chcel povedať až pri večeri, ale ako ma vidí, povie mi to rovno. Tak tam na mňa naraz v tej kuchyni vybalil, že nám kúpil dve letenky do Thajska a že pôjdeme v lete cestovať na mesiac po Ázii. Cesta, ktorú som si vždy priala! Nemohla som byť šťastnejšia. Aj keď to môže vyzerať ako najhorší deň, vždy tam je aspoň jedna dobrá vec. A ja ju mám vo svojom priateľovi, ktorý mi urobil takú radosť v kuchyni.

Môj príbeh sa odohral pred 3,5 rokom, keď som zistila, že som tehotná. Urobila som si klasický test a od radosti som skákala, keď sa objavili vytúžené dve čiarky. Test som položila na kuchynskú linku vedľa sporáka Mora, kde sa varila polievka pre manžela, ktorý mal každú chvíľu doraziť z práce na obed. Ja som si sadla k počítaču a hľadala som nejakú úžasnú inšpiráciu, ako by som mu radostnú správu oznámila, nejaký text alebo niečo zaujímavé, keď ma z bádania vyrušil zápach páliaceho sa papiera a plastu. No test na papierovej tácke bol asi blízko sporáka, kým som došla k sporáku, už to celkom solídne tlelo a horelo. Našťastie sa mi to podarilo uhasiť, práve keď manžel vchádzal do dverí a pýtal sa, čo za obed som spálila :D. Začala som mu to rozprávať a ukázala mu kúsok spáleného papiera a plastu. Strašne sa začal smiať a zároveň mal radosť z toho škvŕňaťa v brušku :)

Vlastníme s manželom vstavanú rúru a varnú dosku MORA. Poviem vám, tá už zažila – poškriabaná, obitá, ale to nie je všetko. Asi tretí rok vyrábam domáce sviečky z palmového vosku. Najprv vždy treba na platni rozohriať vosk – musí sa strážiť, inak sa pri 150 °C začne nebezpečne zahrievať, tlieť a môže potom začať horieť. Raz som si tak robila sviečky, rozohrievam vosk a vtom mi niekto napíše na počítač… Sadnem si do obývačky a odpisujem (áno, úplne som zabudla, čo som predtým vôbec robila). Asi po desiatich minútach manžel hovorí: „Ty… tu niečo smrdí!“ A ja: „Hmmm…“ O chvíľku sa situácia opakuje: „Tu sa niečo pripaľuje, tu niečo, sakra, horíííííííííííí!“ A už manžel letel a horiaci hrniec sa snažil uhasiť – dobrovoľný hasič zas v akcii. Dym v celom byte, prasknuté dva tanieriky (pri snahe udusiť oheň) a samozrejme som si vypočula, čo som si zaslúžila. Odvtedy si dávam poriadny pozor (stačila ešte chvíľka a stala by sa ozajstná katastrofa) a neodchádzam. No to však tiež nepomáha… Naposledy som vyliala celý hrniec modrého vosku na varnú dosku a jej okolie, škriabanie bolo naozaj dlhé... Keby mohli spotrebiče MORA rozprávať, určite by sa od nás chceli odsťahovať.

V predminulom roku sme si v liahni vypiplali sedem malých káčatiek indického bežca. Vyliahli sa nám na začiatku prázdnin a zažili sme s nimi mnoho krásnych chvíľ. Jednou z týchto chvíľ bolo kúpanie. Keď svietilo slniečko a bolo teplo, napustili sme do lavóra vlažnú vodu a dali do nej káčatká. Tie sa začali zobáčikmi umývať, potápali hlavičky a striekali vodu všade dookola. Keď sa kačičky umyli, dali sme ich usušiť na starý uterák rozložený na terase. Bol to lepší zážitok než nejaký seriál v televízii. Kačičky sa trepotali na slniečku, sušili sa zobáčikmi, preháňali sa a potkýnali jedna cez druhú. Raz sa však stalo, že starší syn dal kačičky do bazénika so studenou vodou. Navyše bolo pod mrakom a kačičky sa vonku neusušili. Syn ich dal do škatule domov do tepla a myslel si, že uschnú. Po nejakom čase som prišla k škatuli a dve káčatká tam ležali studené a mokré na zemi. Vyzerali ako mŕtve. Hneď mi napadlo skúsiť ich zahriať a usušiť. Priznám sa, že fénom to veľmi nešlo. Zrazu mi prebleslo hlavou skúsiť ich zahriať v rúre. Na plech som rozložila starší uterák, položila naň takmer mŕtve kačiatka a zapla rúru na 40 stupňov. S napätím sme všetci pozorovali pootovrenými dvierkami, či to pomôže. Asi po pol hodine kačičky začali dvíhať hlavičky, hýbať sa, neskôr sa začali dvíhať a stáť na nožičkách. Vyhrali sme! Naša rúra MORA nám zachránila kačičky. Stále spomíname na túto príhodu, ako mamička piekla dvojtýždňové kačičky v rúre.

Mali sme sporák značky MORA a náš syn pred MORA napísal fixkou NOČNÁ. Takže som sa modlila, aby to nebola nezmazateľná fixka a nezostala z toho NOČNÁ MORA, našťastie sa to pekne zmylo.

Pred 20 mesiacmi sa nám narodila Rozárka. Dievčatko plné energie a zvedavé ako opička. Keď začala liezť po štyroch všade po byte, tak som sa už ako každá mama tešila na jej prvé krôčiky, ale ona nie a nie začať chodiť. Postaviť sa s oporou vedela, ale neurobila jediný krok. Trochu už som sa bála, že niečo nie je v poriadku. Hlavne kvôli neúnavným otázkam zo strany všetkých príbuzných a známych. Krátko pred Vianocami už mala takmer rok a pol a ona stále nič. Syn Ondrášek je môj veľký kuchársky pomocník. Pomáha mi s varením po celý rok a netrpezlivo vždy očakáva, kedy sa už začne pečenie vianočných koláčikov. Konečne sa dočkal a dali sme sa do veľkého tvorenia. Rozárka sa okolo nás batolila a zvedavo pozorovala, čo to stvárame. Ako prvé bolo v pláne piecť vanilkové rožteky. Pod Rozinkiným odborným dohľadom sme šupli do rúry prvý plech a okolo sa to rozvoňalo tou pravou vianočnou vôňou. V tej chvíli sa rožteky v rúre stali pro Rozárku neodolateľným lákadlom. Pustila sa skrinky, pri ktorej dovtedy stála opretá, a urobila svoje prvé tri samostatné krôčiky smerom k rúre! Oprela sa dlaňami o jej dvierka a zamilovane sa dívala dovnútra. Sklo dvierok našťastie nepáli, ani keď rúra pečie, a tak ho môže pokojne potľapkávať, koľko chce. Jéj, to bolo radosti, že sa vďaka našej starej rúre Rozinka konečne rozhodla chodiť. Dnes už behá ostošesť, a niekedy dokonca aj ostosedem, že mám občas aj čo robiť, aby som ju v tom jej rozbehu za objavovaním sveta dobehla. 

Môj nie prvý, ale posledný zážitok. Išlo sa na nákup, deti doma (mali opateru) nič nerobte, na nič nesiahajte, za chvíľku sa vrátime. Vybalil sa po príchode nákup a hurá, pôjdem piecť niečo dobré. Všetko nachystané a šup do rúry. Ale čo je s gombíkmi, nedajú sa otočiť. Pozerám, divím sa prečo. Pretože deti naozaj na nič nesiahali, len tavnou pištoľou zalepili všetky gombíky. :-) Po odstránení „chyby“ sa už pieklo ostošesť. :-)

Môj život sa obrátil naruby. A to hneď dvakrát. Opustil ma priateľ, s ktorým som plánovala spoločnú budúcnosť a bez ktorého som si svoj život nedokázala predstaviť. Zbalil si kufre a odišiel, spolu aj so sporákom. Teda on odišiel ku kolegyni z práce a sporák odišiel, akože sa pokazil. To bola posledná kvapka. Celá uplakaná som volala opravára. Starší majster mal plno, ale vraj niekoho pošle. Ešte s opuchnutými očami a vo vyťahanej mikine som otvorila dvere peknému mladému opravárovi. Trapas, ale jeho nič nerozhodilo. „Máte šťastie, nie som žiadny blbec a sporák dám do gruntu,“ žartoval a ja som sa po niekoľkých dňoch zas zasmiala. Rozprávali sme sa, zatiaľ čo opravoval. Dokonca som sa pristihla, ako si prajem, aby to nešlo a musel prísť ešte raz. Ale bol šikovný a sporák opäť krásne bežal. Keď som mu chcela zaplatiť, tak povedal, že, bohužiaľ, nemá na vrátenie, ale že by som sa mohla revanšovať dobrou večerou zo staronového sporáka MORA. S nadšením som súhlasila. A po večeri, keď to medzi nami iskrilo tak, že by sa človek bál o poistky, sme sa pobozkali. Jirkovi, teraz už môjmu manželovi, sa fuška natiahla na niekoľko rokov a stále na našom teple domova spoločne pracujeme.